Rozdelené dejiny
Pamätné miesta

Pamätné miesta sú základným kameňom pri tvorbe historického povedomia. Práve preto, že sú jednoznačné len na prvý pohľad, sa vynikajúco hodia na vyučovanie nemčiny ako cudzieho alebo druhého jazyka. Pri stretnutí s nimi spoznávame a odzrkadľujeme interpretačnú silu jazyka a komplexnosť a rôznorodosť kultúry.  
 

V roku 2007 vyšiel zväzok Pamätné miesta. Nemecké dejiny vo vyučovaní nemčiny ako cudzieho jazyka (Schmidt/Schmidt). Tento titul je prvou zreteľnou indíciou rastúcej pozornosti, ktorú tento pojem našiel vo vyučovaní nemčiny ako cudzieho a druhého jazyka. Samotný koncept je vytvorený v súvislosti s teóriami pamäte, ktoré sú založené na priekopníckych úvahách francúzskeho sociológa Maurice Halbwachsa z roku 1920. Podstatný je poznatok, že údajné individuálne fenomény ako pamäť a spomienky vykazujú najhlbší sociálny charakter. Nielen individuálne spomínanie je odkázané na komunikatívny kontext; pamäť je aj sociálny fenomén, keďže pamäť tvoria rodiny, skupiny, dokonca celé národy, ktoré sa tvoria a tradujú prostredníctvom komunikačných aktivít ako je rozprávanie, prostredníctvom inštitúcií ako je škola a prostredníctvom rituálov ako sú pravidelne sa opakujúce výročia: „Pamäť“ sa podľa kulturológa Jana Aussmanna (1999: 35) „priraďuje človeku až v procese socializácie.“

Vznik „pamätných miest“

Z vyššie uvedených úvah vychádzal aj francúzsky historik Pierre Nora, keď v roku 1980 vyrozprával nanovo dejiny Francúzska pod titulom  Les Lieux de mémoire podľa jeho pamätných miest – preklad jeho pojmu do nemčiny – rozprávaj nanovo. Pod pamätnými miestami rozumel „„miesta“ – vo všetkých významoch slova – [...], v ktorých sa v obzvlášť vysokej miere kondenzovala, stelesňovala alebo kryštalizovala pamäť francúzskeho národa“ (Nora 1998: 7). Toto neboli len miesta v každodennom vnímaní slova, ale aj udalosti, osoby, inštitúcie, texty, formulácie hlbokého emocionálneho a symbolického významu pre spoločenské sebaporozumenie Francúzska.
Pamätné miesta nie sú vždy miesta v klasickom význame. | Foto (výsek): John © Adobe Stock Novinkou jeho historického projektu boli predovšetkým tri aspekty: zameranie sa na symbolický náboj príbehu, ktorý nie je vnímaný ako ideológia alebo mýtus; náhľad do funkcie sprostredkovania identity, pamätné miesta ako body kryštalizácie kolektívnej pamäte; a spojenie spomienky s prítomnosťou: „minulosť sa mení, každá prichádzajúca generácia ju vidí, chápe a tvorí po novom. Každá generácia si tvorí spomienky, ktoré potrebuje k tvorbe svojej identity“ (François/Schulze 2005: 7). Pamätnými miestami môžu byť osoby, texty, alebo aj predmety. | Foto (výsek): pureshot © Adobe Stock Tento aspekt v neposlednom rade vysvetľuje adaptácia konceptu historikov Etienne François a Hagen Schulze na nemecký kontext, ktorý bol vydaný po prvý krát v roku 2001 pod titulom Nemecké pamätné miesta, pamätné miesta sú pre nich tak heterogénnymi fenoménmi ako ríšsky snem a reformácia, Volkswagen a Osvienčim, Goethe, Schiller a Heinrich Heine a dokonca slogany ako My sme jeden národ a heil: Všetky otvárajú prístup k nemecky hovoriacim krajinám ako rôznorodej, stále sa meniacej sieti zmysluplných odkazov na dejiny – a tým na ich konštrukciu. Tento prístup, ktorý na jednej strane zdôrazňuje otvorenosť, fragmentárnosť, nestálosť dejín a na druhej strane ich význam pre potreby prítomnosti na sebaubezpečenie, sa v nasledujúcich rokoch ukázal ako vysoko produktívny, čo vyplýva aj z rýchlo rastúceho počtu publikácií, v ktorých titule figuruje pojem pamätné miesto. Za spomenutie stoja okrem iného početné publikácie o pamätných miestach Rakúska a Švajčiarska ako aj spomienkových miestach v NDR, ale aj rozdelených prípadne spoločných pamätných miestach (napríklad nemecko-poľské) a o naďalej popieraných pamätných miestach nemeckých koloniálnych dejín.
Pokľaknutie Willyho Brandta pri pomníku vo varšavskom gete je nemecko-poľským pamätným miestom. | Foto: © Bundesregierung / Engelbert Reineke

Pamätné miesta v kontexte DaF a DaZ

Početné publikácie, správy z praxe a didaktické návrhy (pozri príspevky v Badstübner-Kizik/Hille 2015 a 2016; Fornoff 2009; Roche/Röhling 2014, Dobstadt/Magosch 2016), ktoré vyšli v posledných rokoch, dokazujú mnohoraké možnosti použitia konceptu vo vyučovaní cudzieho a druhého jazyka. Jeho potenciál vyplýva z možnosti objavenia prepojení s prítomnosťou a možnosti získať diferencovaný pohľad v diskusii v ktorej sa pojednáva o symbolickej súdržnosti a identite nemecky hovoriacich spoločností na príklade jednotlivých pamätných miest nielen z dôvodu ich pestrej minulosti, ale predovšetkým pre ich –nejednoznačný charakter. Z tohto pohľadu je pozoruhodné, že sa v posledných rokoch zvláštna pozornosť venovala takzvaných „rozdeleným“ pamätným miestam: teda takým, ktoré pre rôzne spoločnosti znamenajú niečo iné – a tým upozorňujú na to, že pamätným miestam sa často pripisuje nejednoznačný význam; že existuje možnosť prebádania európskych pamätných miest, ako aj stôp migrácie v nemecky hovoriacich krajinách a nemeckých a európskych koloniálnych dejín. Tu sa možno napojiť na rôzne záujmy v rôznych vyučovacích a učiacich kontextoch, ak ide o zmiešané európske skupiny študentov, v práci s migrantmi vo vyučovaní nemčiny ako druhého jazyka, ale aj v rámci postkoloniálne zameraných germanistických študijných programoch v mimoeurópskom kontexte. Mali by sme sa vyvarovať jednoduchých porovnaní, kde hrozí nebezpečenstvo homogenizácie. Formulácie „ruský“ verzus „nemecký pohľad“ na Stalingrad nie sú vhodné, pretože neexistuje jednoznačné ruské ani nemecké vnímanie. Tento ne-jednoznačný výklad je kľúčový z cudzojazyčnej a druhojazyčnej didaktickej perspektívy a obzvlášť dôležitý aspekt pamätných miest.

Pridaná hodnota pamätných miest vo vyučovaní DaF/DaZ
 

• Prepojenie s prítomnosťou: Pri práci s pamätnými miestami je kľúčovou otázkou ako vytvorí spoločnosť, pri vysporiadavaní sa so svojou minulosťou a jej (terajšou) prítomnosťou, svoju identitu a orientáciu. Z tejto perspektívy dejiny nie sú uzatvorené, ale sú vnímané viac ako niečo, čo sa „ešte stále deje“ (François/Schulze 2005: 12).
• Komplexnosť: Pamätné miesta sú jednoznačné len na prvý pohľad. Pri presnejšom pohľade sa prejavia ako komplexné, viacvýznamové, dobývané, kontroverzné, takto sú aj spoločnosti, ktoré zvonku pôsobia homogénne, rozpoznané vo svojej reálnej heterogenite (vgl. Badstübner-Kizik 2015).
• Konštrukčný a interpretačný charakter: Pri zaoberaní sa s pamätnými miestami sa môžeme naučiť, že realita nie je objektívny fakt, ale produkt – premenných – pridaných hodnôt. Pamätné miesta sú javiskami bojov o sebaurčenie a jazykovo-kultúrnu nadvládu. Pri zaoberaní sa s nimi si môžu študenti rozvíjať porozumenie pre spôsob, prostredníctvom jazyka a médií vytvárať skutočnosť a perspektivizovať.
• Pamätné miesta a dvojitý charakter jazyka: Interpretácie pamätných miest siahajú na skoršie, často tiež navzájom konkurujúce výklady a spracúvajú ich. Študenti sa stávajú vnímavejší voči konfliktu medzi stabilitou a nestabilitou, konvenciami a kreativitou, normou a prekročením normy, získajú predpoklady pre viacúrovňové jazykové a komunikačné pochopenie.